Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata prvá kapitola

Sto dvadsiata prvá kapitola


Harry zatiaľ viedol Nevilla do podzemia, kde cez Severusov krb prešli na ústredie.
„Oni…“ Neville zastal a napäto sa pozrel na Harryho, „vedia…, že ja… no…už nie som dieťa?“
„Stručne sme ich oboznámili s udalosťami posledných šestnástich rokov,“ uistil ho Harry.
Neville prikývol a nechal sa viesť.
Vyšli po schodoch na prvé poschodie a Harry zastal.
„Neville, mi to nezostaneme. O chvíľu odchádzame a necháme vás tu len so Sothisom. Dumbledore vám pošle Hedvigu, keby ste niečo potrebovali. My sa vrátime asi pozajtra,“ povedal mu Harry.
„Skôr zajtra,“ dodal Severus.
„Och…dobre,“ pípol Neville.
„Keď budete niečo chcieť, povedzte Sothisovi,“ zdôraznil Harry.
„Dobre…počkaj, Sothisovi?!!!“
„Hej, vyzná sa tu najlepšie,“ povedal Harry tak prirodzeným hlasom, že Neville sa nad tým radšej ani nezamýšľal.
Vyšli na druhé poschodie a zastali pred izbou.
Vtom sa Neville zúfalo otočil k nim a…
„Ja…“
„Neboj sa, veď sú to tvoji rodičia,“ chlácholivo mu povedal Severus, otvoril dvere a postrčil ho dnu.
Frank i Alice sedeli na posteli a len čo sa otvorili dvere, pozreli sa na nich. Všetci traja len strnulo stáli, keď vtom Severus postrčil Nevilla, s Anas v náruči, ďalej. Vtedy akoby sa niečo v ovzduší prelomilo, Alice vybehla a vrhla sa k svojmu synovi.
„Neville! Moje drahé dieťa!“ do očí jej vyhŕkli slzy, keď ho zovrela v náručí.
„Mami,“ šepol Neville.
Harry so Severusom sa na seba spokojne usmiali a aj so Sothisom vyšli z miestnosti.
„Sothis, ideme do Godrikovej úžľabiny. Dáš tu na nich pozor?“ spýtal sa ho Harry.
„Hav!“
„A skutočne tam chceš ísť?“ spýtal sa s jasnou nevôľou v hlase Severus.
„Prečo?“
„Harry, ten dom je plný negatívnej energie, je veľmi…temný… a samozrejme zbúraný, nič tam nenájdeš,“ snažil sa mu dohovoriť.
„Ak nechceš, nemusíš ísť so mnou, ale ja tam chcem ísť,“ povedal Harry a v jeho očiach bolo badať sklamanie.
„Nenechám ťa tam ísť samého!“ povedal rozhodne.
Harry sa slabo usmial, vošiel do ich izby a doniesol si odtiaľ ruksak s vecami.
„Vieš kde to je?“
Severus si len povzdychol a podal mu ruku.
„Daj na nich pozor, Sothis,“ povedal mu Harry a premiestnili sa.

Keď Hermiona, Ron, Mark a Ginny zaklopali na dvere Dumbledorovej pracovne, boli pevne rozhodnutí zistiť podrobnejšie informácie. Len čo sa usadili na stoličky okolo jeho stola, Hermiona sa spýtala:
„Pane, vy viete, kde sú?“
„Kto? Harry so Severusom, či Neville s rodičmi.“
„Oni nie sú spolu?“ prekvapene sa spýtala Ginny.
„Onedlho nebudú. Harry so Severusom odchádzajú do domu Harryho rodičov,“ vysvetlil.
„A Neville s rodičmi?“ vyzvedal Ron.
„Tí sú na ústredí.“
„Na ústredí Rádu?!“
„Ako povedal Harry, tam by sme ich nikdy nehľadali,“ povzdychol si riaditeľ.
„A sú… sú vyliečení?“ spýtal sa Ron.
„Vyzerá to, že áno.“
„A načo šli do domu Harryho rodičov?“ náhle sa spýtala Ginny.
„Aby boli tam, kde majú byť, keby ich niekto hľadal.“
„To viem, ale prečo šli práve tam?“
„Myslím, že Harry sa tam chcel poobzerať a nájsť nejaké…spomienky,“ vysvetlil Dumbledore vážne.
„Myslíte, že by sme mohli ísť za nimi?“ vyzvedal Ron.
„Musíte sa ich spýtať. Pošlite im odkaz po Calve.“
„A vy by ste nás pustili zo školy?“ spýtal sa ešte.
„Áno.“
„Môžeme im teda napísať?“ Markovi zasvietili oči.
„Hej. A keď budete v soviarni, mohli by ste povedať Hedvige, nech ide na ústredie, keby Longbottomovci niečo potrebovali,“ požiadal ich.
„Jasne!“ potešil sa Mark.
„Ďakujeme, pane,“ poďakovala Hermiona a chystali sa odísť.
„Ešte niečo, pane…ako ste prišli na to, že ich uniesli oni?“ zvedavo sa spýtala Ginny.
„Bolo mi podozrivé, že by Harry vôbec nič nepovedal na to, že ich uniesli. Keď som mu povedal, čo sa im stalo, reagoval veľmi búrlivo a teraz bol ticho,“ pousmial sa Dumbledore.
„Ďakujem, pane,“ povedala a odišli. Namierili do soviarne.

Harry so Severusom sa premiestnili na okraj malej dedinky rozliehajúcej sa v údolí. Pomedzi stromy Harry zbadal červené strechy domčekov a malé záhradky obyvateľov. Severus vykročil krížom cez les pomimo domov. Harry kráčal poslušne za ním. Po pár metroch sa pred nimi objavil plot z rastlín oddeľujúci dom od okolia. Keď Harry zazrel dom, prekvapene sa nadýchol. Časť zadného múru bola zbúraná, ale ináč bol dom skoro neporušený. Teda až na liany a praskliny, ktoré sa vinuli po stenách, o ktoré sa nikto nestaral.
„Všetko je tu tak, ako pred tým. Žiadny mukel sa sem nikdy neodvážil a ani naši sa tu nikdy neukázali. Keď Voldemort povstal, dal dom strážiť, lebo si myslel, že sem prídeš, ale do domu nikdy nevstúpili. Nedostane sa tam nikto, okrem pokrvného príbuzného,“ ticho povedal Severus. Harry ho vnímal len na pol ucha. So zatajeným dychom postupoval bližšie.
Záhrada bola obrovská, vzadu ju ohraničovali stromy, vpredu záhrada s kvetmi, ktoré za tie roky zdivočeli.
Podišli až k hlavným dverám. Harry ich váhavo otvoril a vošiel dnu.
Vo vnútri bolo šero, všade súvislá vrstva prachu. Po pravej strane viselo na stene rozbité zrkadlo. Črepiny roztrúsené pod ním. Vedľa zrkadla stála nízka skrinka na topánky a pred ňou tri pár tenisiek. Jedny veľké, druhé menšie a tretie malinké ako dlaň. Harrymu stislo srdce smútkom. Vtedy sa na jeho pleci ocitla Severusova ruka. Harry si otrel slzu, ktorá sa mu kotúľala po líci a vykročil ďalej. Parkety pri každom jeho kroku strašidelne zavŕzgali.
„Napravo je šatník na kabáty,“ ozval sa Severus. Harry prikývol a šiel dopredu. Pred ním sa vynorila priestranná obývačka. Napravo boli schody na poschodie, naľavo krb a ďalšie dvere. Pred nimi boli veľké sklenené dvere na terasu. Všetky sklá boli rozbité a črepy sa povaľovali po zemi.
Na zaprášenej pohovke ležali plyšové zvieratká a na stolíku pred ňou zvyšky detskej fľaše. Pred krbom bola rozložená detská deka a pri nej ďalšie hračky. Knižnica pod schodmi bola plná kníh, na skrinke pri krbe boli rozložené rámiky s fotografiami. Na fotelke ležali zvitky pergamenu. Harry prešiel miestnosťou až k dverám a opatrne ich otvoril. Bola to kuchyňa. Na stole ležali taniere, pozostatky poslednej večere, a po kredenci boli rozložené hrnce. Všade bolo cítiť pleseň a stuchlinu. Kvety v črepníkoch, na okenných parapetoch, už neexistovali. Zostala po nich len hlina, i tá zapadnutá prachom. Dvere naľavo viedli do špajze. Keď ju Harry otvoril, našiel prísady do elixírov a zaváraniny. Vrátil sa do obývačky a pohľadom zablúdil na schody. Rýchlo však pohľad stočil na skrinku pri krbe. Severus podišiel ku krbu a zapálil oheň. Opäť zasklil okná a oprášil prach s pohovky. Harry zatiaľ otvoril skrinku a našiel kopu pergamenov a fotoalbumov. Usadil sa na zemi a opatrne ich vytiahol. Severus sa vrátil do kuchyne a obzeral sa okolo. Harry zatiaľ listoval vo fotkách. Boli na nich jeho rodičia, Sirius, on, Longbottomovci a malým Nevillom, Weasleyovci, Rád, Hagrid, Dumbledore... proste všetci. Najviac sa však na nich vyskytoval Harry.
Harry, keď mal mesiac, dva, tri, rok… Na poslednej fotke ležal otcovi na hrudi a obaja spali.
Ani si nevšimol, kedy k nemu podišiel Severus. Prebral sa až vtedy, keď mu vreckovkou zotrel slzy, kotúľajúce sa mu po tvári.
„Nemali sme sem ísť,“ povedal Severus ticho a prisadol si k nemu.
Harry sa rozplakal a tvár mu zaboril do habitu.
Povzdychol si, privinul si ho bližšie a jemne ho pohladil po hlave.
Kým sa Harry upokojil, v dome sa zotmelo.
„Mal si pravdu, je tu tak temne,“ šepol Harry.
„Kvôli tomu, že to zomreli nevinní,“ vysvetlil.
„Prečo museli zomrieť?“ spýtal sa plačlivo.
„Neviem, Harry, …neviem…“
Harry si oprel hlavu o jeho plece a zadíval sa na knižnicu, oproti nemu. Chvíľu na ňu hľadel, svetlo plameňov ju len málo osvetľovalo, a vtom si niečo všimol.
„Severus, prečo je tá knižnica nakrivo?“
Pustil ho a pozrel sa na knižnicu.
„Ako myslíš to, nakrivo?“ nechápal.
„Jedna strana je akoby odsunutá.“
„Možno tým otrasom,“ poznamenal Severus a obaja vstali. Harry podišiel až k nej a snažil sa za ňu nakuknúť. Nič však nevidel. Chytil ju a snažil sa ju odsunúť. Niečo zaškrípalo a celá sa pomerne ľahko odsunula.
„To je nejaký tajný priechod!“ uvedomil si Harry. Pred nimi sa objavila malá miestnosť so stolíkom a skrinkou. Na stolíku ležala obálka. Harry vošiel dnu a Severus ho nasledoval.
„Je adresovaná tebe!“ povedal Harry prekvapene.
„Mne?“
„Poznáš iného Severusa Snapa?“ spýtal sa Harry sarkasticky a podal mu obálku. Váhavo ju zobral. Bola veľmi hrubá a ťažká. Vyšiel z tajnej miestnosti a usadil sa na pohovke. Tá pod jeho váhou hlasno zavŕzgala a klesla až temer na zem. Opatrne ju otvoril a vytiahol všetko, čo v nej bolo. Nebol v nej len list, ale aj ďalšia obálka. Na nej nebolo napísané nič, no bola zatvorená. Položil ju vedľa seba a otvoril najskôr list.
Harry si sadol pred neho a trpezlivo čakal.
Severus sa zachmúrene začítal. List bol dlhý a on sa na prvej strane iba mračil. Potom sa však jeho výraz zmenil. Harry čoraz netrpezlivejšie sledoval, ako jeho strýko neveriacky hľadí na riadky pred sebou. Keď konečne dočítal, šokovane hľadel na list a niekoľko sekúnd sa ani nepohol.
„Čo sa deje? Kto to písal?“ nevydržal Harry.
Severus k nemu zdvihol svoju tvár a Harry sa zľakol. Jeho oči boli úplne sklenené.
„Severus, čo ti je?“ naliehavo sa spýtal Harry.
Neschopný slova mu podal list. Harry si ho váhavo zobral a začítal sa:


Drahý Severus,

Opäť sa pozrel na Severusa.
„Vážne to môžem čítať?“ spýtal sa váhavo. Nereagoval, len divne hľadel na zatvorenú obálku ležiacu vedľa neho.
Harry sa teda vrátil k listu.


Drahý Severus,

Veľmi dobre viem, čo si o mne myslíš, a že tento list by si najradšej hodil do ohňa, ale bola by som Ti veľmi vďačná, keby si ho prečítal až do konca, pretože to, čo som sľúbila, že Ti poviem, je veľmi dôležité a myslím, že i hodné tvojej pozornosti.
Pokiaľ čítaš tieto riadky, som pravdepodobne mŕtva a nemôžem osobne splniť sľub, ktorý som dala nášmu otcovi. Sľúbila som mu, že Ťa nájdem a odovzdám Ti obálku, ktorá by mala byť priložená k tejto. Začnem ale od začiatku…
To, že si môj brat som sa dozvedela, keď sme boli v piatom ročníku. Podľa toho, ako si vtedy zareagoval mi bolo jasné, že Ty si to už vedel. Možno Ti to povedala tvoja mama, neviem. Mne to povedal otec.
Keď som raz ráno dostala od mamy list, že otec je v nemocnici, Dumbledore ma okamžite pustil domov. Mal rakovinu pľúc v pokročilom štádiu. Keď som prišla, zomieral. Našla som ho ležať v nemocnici. Vtedy mi povedal pravdu o sebe a tvojej mame. Je pravda, že najskôr som bola prekvapená, ale keď mi to vysvetlil, dokázala som to pochopiť. Vtedy ma otec požiadal, aby som ťa našla. Nevedel o Tebe nič, len to, že si čarodejník. Preto ma požiadal, aby som to skúsila.
Ani neviem ako, ale hneď som si spomenula na Teba a bolo mi jasné, že si to Ty. Tak veľmi sa na neho podobáš…
Vtedy mi dal ten list. Povedal mi, že Ti v ňom všetko vysvetlí. Prosím, Severus, prečítaj si to! Je dôležité, aby si vedel pravdu. Aby si vedel, ako to naozaj bolo!
Ak si našiel tento list v tajnej miestnosti nášho domu, tak potom otvor skrinku, ktorá tam je. Uložila som tam mysľomisu so spomienkou, ktorú by si mal vidieť, aby si uveril. Mojim slovám veriť nemusíš, ale dobre vieš, že ani ja, ani James nie sme v legilimencii natoľko dobrí, aby sme tú spomienku upravili, preto si môžeš byť istý, že je pravá.
Ani si nevieš predstaviť, ako často som si, ako malá, priala mať brata a ako ma bolelo, že si to všetko nevedel už skôr. Možno by to všetko potom vyzeralo ináč.
Je mi ľúto, že ste sa nikdy nestretli. Veľmi túžil aspoň raz ťa vidieť. Keby si len vedel, ako veľmi ťa mal rád…

S láskou Lily

Harry dočítal a strnulo hľadel na list. Váhavo pozrel na Severusa. Ten sa zjavne trošku spamätal a práve sa pokúšal otvoriť obálku. Vytiahol odtiaľ niekoľko hárkov papiera a kus poskladaného pergamenu.
Zhlboka sa nadýchol a začítal sa do papierov.
Harry ho napäto sledoval.
Keď odčítal posledný riadok, už sa ani nepokúšal skrývať svoje pocity. Už to ani nedokázal. Tvár mal bledšiu ako hmlu, takmer až priesvitnú, oči úplne temné upieral pred seba.
„Severus?“ tíško sa ozval Harry.
Nereagoval, len trasúcimi sa rukami mu podal list.
Tento raz Harry neváhal a okamžite začal čítať…


Môj najdrahší syn,

viem, že ma nenávidíš a asi na to máš aj dosť dobré dôvody, ale prial by som si, aby si svoj názor zmenil. Je toho toľko, čo by som Ti chcel povedať, no neviem, ako začať…
Tvoju matku som stretol v Leedsi, mal som tam vtedy prednášku a ona na ňu prišla. Počas tých štyroch dní, cez ktoré som bol v meste som ju stretával skoro na každom kroku. Klamal by som, keby som povedal, že ma nepriťahovala. Bola to krásna žena. Priznávam, že keď sa ma posledný večer pokúšala zviesť, nebránil som sa… Nikdy v živote som svoju manželku nepodviedol, ale vtedy… Ako som sa neskôr dozvedel, použila na mňa nejaké kúzla.
Na druhý deň som sa vrátil domov, ale nemohol som prestať na ňu myslieť. Prenasledovala ma v snoch ešte niekoľko týždňov.
Ani neviem, akým zázrakom som sa po siedmich mesiacoch opäť dostal do Leedsu. Tvoju matku som nehľadal, pretože mi pri odchode povedala, že si to neželá, no i tak som ju náhodou zazrel. To, že je tehotná mi bolo jasné už z diaľky. Nepodarilo sa mi ju, bohužiaľ, stretnúť, ale zistil som jej adresu. Napísal som jej list. Chcel som vedieť, či je dieťa moje, ale neodpovedala mi. Napísal som jej znova, odpoveď som však nedostal. Po treťom liste asi stratila trpezlivosť a odpísala mi.
Napísala, aby som ju prestal otravovať, že dieťa je moje, ale tak, či tak ma k Tebe nikdy nepustí. Vraj sa nemám obávať, postará sa, aby si ma nenávidel. Vtedy som sa dozvedel, že je čarodejnica. Písala, že vraj jej nejaká veštica predpovedala, že jej dieťa bude nejaká zbraň v nejakej vojne. Slovám som nerozumel, ale význam mi bol jasný. Už len to, že Ťa chcela použiť ako zbraň sa mi vôbec nepáčilo. Neskôr som sa s ňou chcel stretnúť a vidieť Ťa, ale odpísala mi, že ak sa o to pokúsim, zabije ma. Bol som zbabelec, keď som dopustil, aby ma zastrašila a teraz to strašne ľutujem. Mal som hneď trvať na tom, aby som sa tebou mohol stretnúť, mal som ťa vziať k sebe. Máš dôvod ma nenávidieť, bol som zbabelý a príliš rýchlo som sa vzdal… Keby som tak vedel vrátiť čas…nikdy by som nedovolil, aby Ťa vychovávala.
Keď sa potom narodila Lily, pokúšal som sa s tým zmieriť, ale nešlo to. Nádej, že Ťa niekedy uvidím mi svitla, keď jej prišiel ten list z Rokfortu. Tešil som sa hádam viac ako ona. Dúfal som, že Ťa nájde, potom by som mal aspoň šancu vysvetliť Ti to.
Keď som ochorel, všetky moje nádeje zhasli. Lekári mi dávajú tak tri mesiace života a obávam sa, že to už nestihnem. Preto som sa rozhodol napísať Ti tento list. Dám ho Lily a snáď sa raz dostane k Tebe. Mohol by som aspoň dúfať, že mi niekedy odpustíš? (Toto tu už raz bolo. Kto to nájde?)

S láskou Tvoj otec

Harry vytiahol ešte pergamen:


Prestaň ma už otravovať! Dieťa je tvoje, ale nikdy ho neuvidíš! Kedy už pochopíš, že som len potrebovala otehotnieť. Myslíš, že by som s tebou niekedy dobrovoľne spala?! S obyčajným muklom?! Keby mi veštica nepovedala, že ak chcem, aby bol môj syn významnou zbraňou v našej vojne, musí byť jeho otec mukel, nikdy by som o teba ani nepáchla! Ja chcem, aby Temný pán vyhral a môj syn mu pomôže! Nemusíš sa báť, určite ťa bude nenávidieť. O to sa postarám! Pri troche šťastia ťa aj sám zabije. Vďaka tebe vykynoží ten váš mizerný rod a zostanú len čarodejníci! Len čistá krv má skutočnú hodnotu! Neopováž sa ho hľadať, lebo ťa osobne zabijem!